Edo žil po rozvode dlhé roky so svojím otcom. Ten, niekoľko rokov pred smrťou, začal mať zdravotné problémy, ktoré sa časom stupňovali. Pomaly prichádzal o sluch, o zrak, nedokázal sa postarať sám o seba. A ani nemusel. Mal pri sebe svojho syna. Eda. Vždy bol čisto oblečený, mal nachystané jedlo, lieky. Edo ho sprevádzal na všetky možné vyšetrenia a nebolo ich málo. Časom starý pán nezvládal ani osobnú hygienu, musel nosiť plienky. Edo sa o všetko staral. Nikdy sa nesťažoval. Stávalo sa, že ako partia sme sa na pár dní vybrali na chatu, pozývali sme aj Eda. On nám takmer vždy odpovedal, že nemôže, že otec by bol sám.
Edov otec je už po smrti. Odchádzal pomaly, dlho. Ale stále mal pri sebe človeka, ktorý mu bol ochotný pomôcť. Keď zomrel, zomrel doma. V prostredí, ktoré dôverne poznal, kde bol v bezpečí. V prítomnosti človeka, ktorého mal rád. A ktorý ho mal rád. To je viac ako dosť.
Verím, že ľudí, ktorí sú ochotní obetovať kus svojho pohodlia, aby uľahčili život iným, je veľa. Ale Eda poznám osobne a myslím, že tento príbeh stojí za zmienku. Viem, že podobné príbehy by mali byť samozrejmosťou. Ale nie vždy sú...
Edo, som rada, že ťa poznám. Vďaka ľuďom ako ty je svet krajší.