Števko a Martinko sú spolužiaci, prváčikovia. Sedia v jednej lavici, učia sa prvé písmenká, o dušu rátajú do desať a spájajú slabiky do slov. To je to, čo majú spoločné. Je medzi nimi ale jeden rozdiel (ani nie tak medzi nimi, ako skôr medzi ich osudmi). Pokiaľ Martinko vyrastá v milujúcej rodine, Števko je od mala v destkom domove. Dostáva tam všetku možnú starostlivosť a kopu lásky, ale rodina je rodina.
Števko s Martinkom si padli do oka hneď na začiatku školy. A pretože sú to detváky bezprostedné, dohodli sa, že Števko strávi s Martinkovou rodinou Vianoce. Dohodli sa sami, ale zabudli, že sa treba dohodnúť aj s "dospelákmi".
Martinkovi rodičia sa len tak mimochodom dozvedeli o synových plánoch a - súhlasili. Skontakotovali sa so "Števkovým" domovom a dohodli si návštevu. Toho dňa nebolo na svete šťastnejšieho dieťaťa ako Števko.
Slovov dalo slovo, aj nejaké úradné papiere sa vyplnili a Števko začal tráviť čas s Martinkovou rodinou. Najprv len pár hodín, neskôr celý deň, celý víkend. Vianoce a zimné prázdiny tiež strávia spolu. Martinkovi rodičia dokonca uvažujú o pestúnskej starostlivosti.
Obdivujem veľkorysosť a odvahu Martinkových rodičov. Ak sa rodina s dvoma malými deťmi (Martinko má ešte mladšiu sestričku) rozhodne prijať za svojho chlapca s neistým osudom, je to bezpochyby hrdinstvo. Ale nič z toho by sa nebolo stalo, ak by sa na začiatku neboli dve, ešte "hlúpučké", deti rozhodli, že na svete nie je nič dôležitejčie, ako ma po svojom boku spriaznenú dušu.
Ďakujem Martinkovej rodine. A tebe, Števko - držím palce...