Poznáme to asi všetci. Akonáhle sa v meste zotmie a na oblohe by mali vyjsť hviezdy, hviezd zrazu niet. Zaniknú vo svetle pouličných lámp, pútačov, reflektorov. Taký malý paradox elektrickej doby. Vďaka nie príliš silným svetlám nevidíme žiaru obrovských hviezd.
Tak nejako je to aj v živote. Všetky tie svetlá, svetielka, blikajúce lákadlá a pozlátka sú len slabým odvarom skutočných hviezd, skutočných hodnôt. Tie "náhradné" svetlá sú na častokrát bližšie.
Sú ľahko dosiahnuteľné, ale ak sa ich dotkneme, v ruky zostanú prázdne. Sú ľahko stráviteľné, ale bez výživovej hodnoty a s rizikom trvalých následkov. Chcú vyzerať, že šetria čas na ceste za poznaním, ale každá sekunda s nimi je najhorším plytvaním sebou samým. Sú žiarivé, ale z ich svetla v nás nezostane ani lúč.
Možno sú tieto riadky až príliš sentimentálne a možno aj zbytočné. Ak sú zbytočné, pretože sú nepravdivé, tak nech sú pokojne zbytočné. Bohužiaľ, v tomto zmysle asi zbytočné nebudú nikdy. Prečo? To je otázka pre psychológov, sociológov pedagógov atď. atď. A okrem toho vec na nekonečnú diskusiu. Som tak trochu praktik, tvrdím, že o niektorých veciach diskutovať veľmi netreba. Niekedy "stačí" konať. Tak ako v tomto prípade. Naozaj stačí zdvihnúť zrak len o malý kúsok, prehliadnúť umelé reflektory a uvidíme stovky nádherných hviezd...